Po piatkovom jazdení na Štrbskom Plese a následnej oslave kamarátovej dvadsiatky v Starom Smokovci som sa okolo jedenástej – pol dvanástej objavil v Poprade a s ďalšími dvoma kamarátmi som sa vybral zo stanice domov. Slušne sme si vykračovali po chodníku, keď sa zrazu na ceste objavilo bielo-zelené auto výjazdovej Corporate-PR jednotky. Mierne posilnení alkoholom, ale najmä v presvedčení o apriórnej nelegitímnosti represálií Polície SR voči všetkým obyvateľom SR, a čo je dôležité, v súlade s Ústavným súdom v roku 2002 pozastavenou účinnosťou § 102 a § 103 Trestného zákonníku (kvôli podozreniu z rozporu s Listinou garantovanou slobodou prejavu), a rovnako v súlade so zrušeným § 156 ods. 3 TZ (kvôli rovnakému dôvodu), sme nazvali prechádzajúce auto a najmä cestujúcich v ňom fašistami. Externí pracovníci PR oddelenia sa otočili, pristavili pri nás a požiadali nás o legitimáciu, v rozpore s článkom 2 Etického kódexu príslušníka Policajného zboru a tým aj v rozpore s § 8 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z., o Policajnom zbore, pretože je nepochybné, že k tomuto činu ich motivovali „iné vonkajšie faktory“. Keby sme neboli traja ale deviati, nemali by sme na sebe snowboardové a lyžiarske oblečenie ale slušné obleky alebo boty a bomber, je viac než isté že nás nechajú tak. Pri preukazovaní totožnosti sme nekládli odpor, no poznámka o tom, že práve preto ich nazývame fašistami, lebo otravujú ľudí ako my, ktorí nič neurobili, ich, v rozpore s § 19 ods. 1 ZoPZ vyprovokovala k tomu, aby nás vzali na policajnú stanicu.

Na policajnej stanici nás už očakával druhý tím PR managementu, ktorého úlohou malo byť nepriame propagačné pôsobenie, za účelom zlepšenia postoja recipienta k Policajnému zboru. V súlade s novými poznatkami profesionálnych manažérov nás od seba oddelili, mňa postavili za dvere do zadnej časti chodby, a keď mi prikázali postaviť sa čelom k stene, bez okolkov som tak urobil, vedomý si potenciálnej škodlivosti moderného PR managementu. Policajný zbor SR má však medzi ostatnými organizáciami na Slovensku výsadne monopolné postavenie čo sa týka používania násilia, a tento znak som podcenil. Napriek očakávaniu nepriameho propagačného pôsobenia sa policajtovi nepozdávali moje odpovede na jeho otázky, či si ešte stále myslím že sú policajti fašisti, a tak začal pôsobiť priamo. Na jeho rozkaz dať si nohy od seba som ani nestihol zareagovať a PR manažér už volil priamu akciu, a nohy mi niekoľkými kopancami do oboch lýtok od seba oddelil. Keďže počul, že doterajšia stratégia veľký prínos v zmene môjho názoru na Políciu neviedla, kopol ešte párkrát. Predzvesťou záverečného aktu priameho pôsobenia bola moja reakcia na ďalšiu, opätovne inteligentnú otázku o mojom názore na PZ. Po mojej odpovedi, označujúcej PZ fašistickými sviňami (som zvedavý, čo by urobili Matejovi Hospodárovi, ktorý označil za fašistické svine dokonca ministrov; mimochodom bez výhrad s ním súhlasím), mi PR manažér zozadu tresol do hlavy, a ja, keďže som pred tým stál čelom k stene asi 20 cm od nej a s rukami za hlavou, som sa s ňou bolestivo stretol, na stene som nechal kúsok DNA v podobe mojej krvi, a zviezol som sa na zem. Po tom ako som vstal, napadla manažérovi konečne prvá inteligentná myšlienka, a po tom ako si uvedomil, že ja ho vlastne počúvam, lebo som len poslušne odpovedal na jeho otázky a bol som naozaj pasívnym recipientom, mi prikázal byť ticho, a ja som ticho bol.

Pán manažér sa po čase vytratil, a po príchode otca jedného z nás sme dokonca dostali povolenie sadnúť si na lavičku, a čakať. Po policajnej stanici sa pohybujúca osoba v civilnom oblečení sa ma znovu začala vypytovať otázky, na ktoré som v súlade so svojim presvedčením znova odpovedal rovnako, a tak sa mi táto osoba začala vyhrážať, že ma keď ma stretne na ulici, zbije ma zas. Nemám pochýb o tom, že to bol policajt, kto iný by sa tak vehementne zastával policajtov o pol dvanástej v noci na policajnej stanici. K tomu len toľko, že hrozba násilím je trestný čin.

Po odmietnutí dychovej skúšky a prepustení sme sa hneď vybrali na vyšetrenie do nemocnice. Pánov lekárov za fašistov nepovažujem, už len preto, lebo kritériom výberu do lekárskej služby nie je maximálne dvojciferné IQ, a tak som s nimi (ako nakoniec ani s nikým iným okrem holohlavého vojaka v civile s partiou hooligans kamarátov, ktorý ma napadol rok a pol dozadu, a holohlavého policajného zboru) konflikt nemal. Nechám na vaše zváženie, či neexistencia fyzickej agresie z mojej strany a bezproblémové uposlúchnutie každého príkazu policajta je dôvodom na použitie donucovacích prostriedkov. Dôsledkom použitia týchto prostriedkov je, že som dva týždne chodil s monoklom a jednu nohu mám opuchnutú doteraz tak, že ešte stále nemôžem dlho stáť na jednom mieste ani lyžovať. Už len dodám, že § 50 ods. 3 ZoPZ stanoví policajtovi povinnosť vyzvať osobu, aby upustila od protiprávneho konania (akého?), skôr, než donucovací prostriedok použije, a § 50 ods. 4 ZoPZ stanoví, že policajt „rozhoduje podľa konkrétnej situácie tak, aby dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku.“ Keďže mi uniká samotný účel tohto služobného zákroku, nemôžem posúdiť intenzitu a primeranosť týchto prostriedkov. Ak však bolo účelom vybiť mi z hlavy môj postoj k polícii, polícia mala zjavne použiť ešte intenzívnejšie a silnejšie donucovacie prostriedky. Alebo si aspoň trochu osvojiť tie pavedecké teórie nepriameho PR managementu.

Čo mi teraz ostáva? Napriek tomu, že policajti pri svojom zákroku porušili niekoľko zákonov, cestou štátnych orgánov nemám šancu spravodlivé potrestanie policajtov dosiahnuť. Môj konflikt s policajtmi je len ďalšou, oproti iným kauzám nepatrnou, časťou mozaiky úbohého stavu ľudskej slobody jedinca proti všemohúcnosti štátnej moci, a nevidím iný spôsob hromadného boja, ako poukazovanie na chyby a zverejňovanie týchto pochybení. V spoločnosti prevláda názor, že ak pochybia súkromné osoby (firmy, podniky, atď.), zasluhujú si trest a na ich chyby sa pozerá realistickými okuliarmi, avšak pri štátnych orgánoch tu prevláda prezumpcia morálne pozitívneho správania z ich strany, a ani ozaj veľké kauzy (napríklad Hedviga) sa často nestretnú s prijatím pravdy. Tá pravda je, že v štátnych orgánoch sú tiež chybujúci ľudia, a ich chyby sú ešte znásobené monopolnými výsadami týchto orgánov, čím sa stávajú tieto chyby menia z pochybení jednotlivcov na pochybenia systémové (a tým pádom ďaleko horšie). Sám som sa stretol s vyjadreniami, že je nenormálne dostať od policajtov, alebo že som si bitku dokonca zaslúžil a musel som robiť niečo zlé, keď ma zbili. Robil snáď Daniel Tupý niečo zlé, keď ho zabili? A aký je z jeho strany, a z hľadiska ľudskosti rozdiel v tom, či ho zabili neonacisti, alebo ak by ho zabili policajti? Má snáď polícia patent na filter proti chorým mozgom? Nemá. Ani na najvyšších miestach.

PS1: Samozrejme priznávam, že sčasti za to, že som bitku dostal, môžem sám. Avšak moje morálne pochybenie nesiaha ani po členky morálnemu, a najmä právnemu pochybeniu zasahujúcich policajtov. Normálny a triezvy človek v súkromí po urážlivej poznámke alkoholom ovplyvneného cudzieho človeka nereaguje kopancami a bitkou, a stokrát tak to nesmie byť v prípade službukonajúceho policajta. V tomto prípade policajti zjavne len zneužili svoju právomoc s vedomím, že neexistuje prostriedok ako proti tomu bojovať, a nevedome mi tým dokázali, že môj postoj voči nim je správny. Ak si niekto myslí, že si človek zaslúži bitku len za to, čo hovorí, zjavne nechápe samotnú podstatu ľudskej bytosti ako bytosti slobodnej, a slobodu si zasluhujúcej.

PS2: Nepochybne existuje obrovské množstvo policajtov, ktorí by moje reči o fašistoch prijali zo zaťatými zubami, ale rozumne (tzn. že by bezdôvodne neobmedzovali moju slobodu). Pre mňa sú však stále len ľuďmi konajúcimi v mene zákonov SR, a títo zavierajú ľudí, ktorí nikomu neublížili (napríklad konzumenti drog), ktorí zabavujú zbrane ľuďom, ktorí neveria v ich prácu a schopnosti, sú to pre mňa ľudia, ktorí zakazujú prostitútkam zarábať si na vlastné živobytie, ktorí pokutujú vodičov, ktorí nikoho na prázdnej diaľnici neohrozili, stačí že sa ponáhľali. A pracovať v zbore, ktorý ľudí trestá za to, že neubližujú, že neveria, že si zarábajú alebo že sa ponáhľajú, je podľa mňa prejav diktátorského mozgu a sklonov. Presne ako fašizmus.